Sudca
SUDCA
Niečo mi napadlo pokus o rým,
no však zrazu neviem čo s tým.
Blúdim v pamäti ako stratená v bludisku,
pointu básne mám zahrabanú v piesku.
Ako tak beznádejne hrabem sa v tom piesku,
nájdem strom života- a v prste mám triesku.
Strom života mi povie tajomstvo,
o láske ktorá má vodné kráľovstvo.
V tom sa mi pamäť navráti,
láska v mojej duši sa stratí.
Srdce padá z naj vyššej veži,
na dne mora trúchlivo leží.
Neviem si predstaviť život s ani bez srdca,
čo spraviť ďalej nech posúdi vážený sudca.
Žena sudcu hľadí na osud ženy,
už aj jej smútok z duše pramení.
Lká nad tou dievčinou plnou lásky,
pri plači sa objavia na tvári vrásky.
Sudca nevie koho má ľutovať skôr,
radšej by sa prepadol niekam do nôr.
Radšej ide za ženou svojou,
na je nakoniec milovanou.
Trpiaca otrokyňa lásky i života,
na veži pýta sa či toto je milota.
Nikto jej však neodpovedá a smútok ju ničí,
pri utrápenom skoku dolu len smutne mlčí.
Ako sa tak do ľadového mora ponára,
rybičky vo vode trúchlivo si vravia.
Bolo jej to treba zamilovať sa a potom skočiť po srdce svoje,
keď jej vážený sudca zabudol vyznať pocity svoje i tie tvoje.
Mŕtve telo i srdce vyplavili na súš,
keď to ten sudca zistil stlačil spúšť.
