Pád
PÁD
Klesám ku dnu sveta,
srdce sa ticho rozpadá,
hlava sa mi metá,
a v duši slnko zapadá.
Láska sa zo mňa vytratila,
túžba vášne zmizla kdesi,
nenávisť sa navrátila,
noc mi svieti ako kedysi.
Hviezdy ma už neobklopujú,
len sneh z hora sa ma dotýka,
už iba mrazivé ľady ma milujú,
nemilujem už žiadneho človeka.
Horúca krv mi steká ako slzy,
až teraz som si uvedomila,
všetko ma zrazu trpko mrzí,
hlavne to, že som ticho ľúbila.
Mala som povedať pravdu,
anjelskú lásku vyznať,
no teraz je neskoro na krivdu,
A ja si len chybu môžem priznať.
Uviazla som na dne sveta,
okolo mňa tmavé múri,
som ako v pohári uzavretá,
pretože vietor pri mne zúri.
Niekto sa z hora zrazu blíži,
čierna tvár a čierne vlasy,
bojím sa, že mi ublíži,
necítim už šťastie krásy.
Smrť padá a berie ma,
tam kde nič cítiť nebudem,
chladom potichu zderie ma,
a na lásku navždy zabudnem.
